Tento deň sa niesol v duchu silných príbehov a skutkov. Z rozhovorov a reakcií ľudí, ktorí buď len prechádzali okolo mňa, alebo sa pristavili, aby so mnou pohovorili a podpísali sa pod petíciu bolo cítiť úprimné výpovede a reakcie hodné veľkých osobností.
Keď stojím pri skladacom stolíku a zbieram si podpisy pod petíciu v rôznych mestách, aby som mohla kandidovať za prezidentku Slovenskej republiky, zažívam naozaj rôzne reakcie na celej škále tejto stupnice. Od vysoko pozitívnych až po radikálne odmietajúce. Dnes som mala možnosť zažiť reakciu, ktorú v živote zažívam len zriedkakedy, ale vďaka nej som sa opäť viac utvrdila v presvedčení, že má zmysel veriť občanom Slovenska. Išla okolo mňa mladá žena a s úprimným opovrhnutím na mňa pozrela a presvedčivo mávla rukou s výrazom, že ľuďom čo majú niečo s politikou sa nedá veriť a už sa viac nedá oklamať ich sladkými rečičkami. Bolo to veľmi silné vyjadrenie. Aj keď bez slov. Pichlo ma pri srdci, ale chápala som ju... Neskôr išla popri mne staršia žena na invalidnom vozíku, smerom ku vianočným trhom na Hlavnom námestí. Ťažko a pomaly sa jej rukami poháňalo vozík vpred. Tak som jej pomohla a odtlačila som ju na námestie. Videla to prvá žena z tejto mojej opisovanej príhody. Vrátila sa ku mne a ospravedlnila sa mi, že ma hádzala do jedného koša s ostatnými a podpísala sa mi pod petíciu. Zažiť na vlastnej koži takúto úprimnú sebareflexiu ma utvrdzuje, že snažiť sa o zmenu, aby takáto spätná väzba a korekcia chovania a rozhodnutí bola bežná nielen v obyčajnom živote, ale aj na úrovni tých, ktorí riadia z pozície štátu naše životy. Ďakujem tejto mladej žene za nádej, že sa to dá a skutky sú viac ako slová :)))