Pred mestským úradom chystali na víkend rôzne púťové atrakcie. Deti v doprovode mamičiek sa chodili pozerať, ako chlapi ošľahaní vetrom montujú kolotoče, autíčka a iné lákadlá. Dala som sa do reči s jedným z nich. Dozvedela som sa, že toto kočovné povolanie sa u nich dedí z pokolenia na pokolenie. Bolo vidno, že ho má rád. Rozprávali sme sa aj o ich spôsobe života, keď sú neustále na cestách aj so svojimi rodinami. Nesťažoval si. Naopak chválil, že v týchto časoch je to neporovnateľne pohodlnejšie a jednoduchšie ako pred 40 rokmi. Zaujalo ma, že mal veľký rozhľad, zdravé názory a vyžarovla z neho spokojnosť.
Pokoj vyžaroval aj so strších ľudí, ktorí posedávali na lavičkách. Radi sa dali so mnou do reči. S pokojným hlasom sa rozhovorili o tom, že už stratili dôveru v štát, politikov, v spravodlivosť. Štát pri vynucovaní zákona zlyháva ...
Dostala som otázku, že prečo by som práve ja, mala byť iná, ako ostatní politici, ktorí vždy pekné veci a nápravu sľubovali. Prečo by mali veriť práve mne? Dostali ju a zamysleli sa.
Snáď som ich presvedčila, že keď viac ako 10 rokov robím z presvedčenia pre našu krajinu projekty, ktoré pomáhajú našej spoločnosti v rôznych oblastiach, je predpoklad, že sa nezmením. Robím to zadarmo. Keď nezoženiem na projekt dosť financií, tak okrem svojho času, pomôžem aj finančne.
