Pomaly sa zdokonalím nielen v tom, ako osloviť okoloidúcich, aby sa pri mne pristavili, ale aj v tom, kde je to správne miesto na zber podpisov. Dokonca je všetko inak aj podľa toho, či je pred obedom, alebo po obede. Už viem, že si dopredu musím zistiť, či nestojím v blízkosti vlakovej, či autobusovej stanice. To sa každý druhý ponáhľa na spoj. Taktiež nie je ideálne stáť poblíž škôl. V blízkosti základných prechádzajú rodičia s deťmi a vždy utekajú najprv do školy a vzápätí do práce, popoludní zase na krúžky, majú plné ruky nákupov a tiež sú zabratí do rozhovorov, čo bolo v škole. Osloviť ich je ťažké. Keď sa jedná o študentov stredných škôl, odhadnúť im vek, je umenie a podpisy môžem zbierať len od plnoletých občanov. Má to ale výhodu v tom, že sú ochotní pristaviť sa a porozprávať , ako zmýšľajú, aké majú názory na rôzne oblasti v spoločnosti. Je to poučné.
Ešte jedno špecifikum mi zo Senca utkvelo v pamäti. Okoloidúci nesklápali pohľady do zeme, aby sa vyhli môjmu osloveniu. Bolo to sympatické poznanie. Večer som mala mať prednášku a diskusiu v rámci Ekotopfilmu a začala som sa teda tešiť na občanov mesta Senec.
